M. Krajník ukončil kariéru: „Trénovať na najvyššej úrovni už nemôžem“

Zápas 11. kola tohto ročníka DOXXbet ligy v Moldave n/Bodvou bol pre obrancu Michala Krajníka zrejme vôbec posledný v jeho profesionálnej futbalovej kariére. Svoje posledné vystúpenie zakončil symbolicky gólom, ktorým prispel k remíze 1:1. Ani sám si ale pri schádzaní z trávnika vtedy nepomyslel, že na súťažný zápas už v zelenobielom drese nevybehne. Hoci si ho ešte obliekol o týždeň v Poprade, duel presedel iba na lavičke. Zranenie mu už nedovolilo nastúpiť na trávnik. „Po dvoch plastikách krížneho väzu na ľavej nohe mi na nej zaskočil meniskus,“ ozrejmil dôvod absencie M. Krajník. Problémy napokon riešila až operácia. Keďže však nešlo o ojedinelý prípad a zranenia sa uňho množili čoraz viac, sninský rodák si povedal definitívne dosť a s futbalom sa rozhodol skončiť. A to napriek tomu, že iba pred pár dňami (5. apríla) oslávil 27 rokov a pri dobrom zdraví by si kariéru mohol ešte pekných pár rokov užívať. Práve zdravie ale bolo proti. „Taký je život. Niekto hrá do 18, niekto do 20-tich a sú takí, ako Pico Petráš, ktorý tu bol nedávno a hoci má vyše 35 je zdravý a hrá stále výborný futbal. Ja som mal smolu na zranenia. Ale je to normálna vec, takže to beriem pozitívne. Aj to zlé je na niečo dobré,“ myslí si M. Krajník.

Spoluhráči sa s ním rozlúčili pred zápasom so Skalicou a inak silnému chlapovi nebolo pri poslednom potlesku tribún všetko jedno. „Bolo to ťažké. Sú to isto zvláštne pocity. Desať rokov som tu hral, čiže je mi smutno a samozrejme i bude. Ale neberiem to ako nejaký koniec, skôr nejaký nový začiatok. Tých operácií som mal viac, čiže tie kolená už nie sú v najlepšom poriadku a ja potom chcem ešte normálne fungovať. Čiže každodenne trénovať na tej najvyššej úrovni, to už určite nemôžem,“ zdôvodnil svoje rozhodnutie hráč, ktorý bol dlhé roky pilierom zelenobielej obrany. Do Prešova prišiel z rodnej Sniny v roku 2002 ako 14-ročný talent. Z kategórie starších žiakov sa za štyri roky postupne prepracoval až do A-tímu. Na prvý zápas nastúpil v sezóne 2005/06 ako čerstvo 18-ročný mladík vo vtedy druholigovom derby v Košiciach. „Prvý štart som absolvoval za trénera Sirmelisa, ktorý nás vtedy s Petrom Katonom zobral do A-tímu. Bol som taký vyhukaný mladý zajac a mal som veľký rešpekt. Z tímu si pamätám, že tam hrali Buchta, Gegič, Staš, Andraščík, Zlatohlavý, či Piter-Bučko. Napokon  sme zápas prehrali 0:1,“ vrátil sa v spomienkach k začiatku seniorskej kariéry.

Počas nej napokon v Tatrane zažil desať stálych trénerov a zahral si aj najvyššiu súťaž. Celkovo mal na svojom konte v zelenobielom drese desiatky ligových, či pohárových stretnutí. Veď s výnimkou hosťovania v sezóne 2009/10 odohral v Prešove prakticky celú kariéru. Časť z nej nosil na ruke aj kapitánsku pásku. „Pri mužstve som zažil veľa spomienok. Bol som tu všetky obdobia – aj dobré, aj zlé. Keď Tatran postupoval do ligy až cez vypadnutie. Konkrétnu najkrajšiu spomienku ale nemám, no pamätám si, že tu chodili ešte pred pár rokmi tisíce ľudí a teraz je človeku smutno, keď vidí, že je tu 800 ľudí. Ale ostane mi veľa dobrých spomienok a spoznal som tu veľa kamarátov a stretol som pri futbale dobrých ľudí,“ zaspomínal si.

Bývalý mládežnícky reprezentant do 18, 19 i 20 rokov na klub nezanevrie. Stále mu bude držať palce. „Na štadión budem chodiť vždy. Tatran je mimo toho môjho krátkeho hosťovania môj jediný klub, takže pre mňa bude Tatran vždy Tatran,“ vyznal sa dnes už bývalý stopér. A čo bude robiť bez futbalu? „Stále študujem fyzioterapiu a niečo pripravujem. Ale nie je to hotové, tak o tom zatiaľ nebudem rozprávať. Prezradím až bude správny čas,“ povedal tajomne. Spoluhráči sa s ním chceli rozlúčiť víťazstvom proti lídrovi zo Šale, napokon sa ale v zápase zrodila bezgólová remíza. „Škoda tých dvoch šancí, ktoré sme mali. Inak to bol vyrovnaný zápas, Skalica ukázala, že je kvalitný súper. Ak by ale chlapci ten gólik dali, určite by ten zápas zvládli,“ analyzoval v skratke duel, ktorému predchádzala jeho rozlúčka. Napriek domácej strate ale verí, že chlapci ešte zabojujú o postup. Ten by ho na konci sezóny potešil najviac. “Chlapci chcú vyhrať každý zápas. Stále je tam šanca, treba tomu veriť,“ myslí si. Ďalší krok k naplneniu túžby Michala Krajníka môže byť sobotňajšie stretnutie v Senci so začiatkom o 19. hodine. „Budem chlapcom držať na diaľku palce a verím, že sa vrátia domov s tromi bodmi,“ uzavrel.

(ik)

Zdieľať