Rozhovor s Patrikom Lukáčom 1. časť

Aký otec, taký syn

Brankár Patrik Lukáč sa vrátil tam, kde vyrastal. Prešovský odchovanec sa stal v Áčku Tatrana brankárskou jednotkou.

Dvadsaťtriročný gólman pôsobil v dorasteneckom veku v akadémii Tatrana. Keď mal sedemnásť rokov využil ponuku FK Teplice. V Českej republike pôsobil v dvoch kluboch a chytal aj v Podbrezovej. Po šiestich rokoch sa v januári vrátil do svojho rodiska a v bráne najstaršieho slovenského futbalového klubu je momentálne jednotkou.

Futbalu sa venoval tvoj otec Ľuboš Lukáč, ktorý dlhé roky pôsobil ako brankár a neskôr aj tréner brankárov v prešovskom Tatrane. Okrem toho hrával v Bardejove a Rimavskej Sobote. Od mala chytáš aj ty a pokračuješ v otcových šľapajach. Priviedol ťa k brankárskemu remeslu on?

„Áno. Inak to ani nešlo (smiech). Od malička bol mojím vzorom, a preto aj moje kroky viedli po otcovi do brány.“

Narodil si sa v Prešove, ale s futbalom si začínal v Bardejove, kde vtedy pôsobil aj tvoj otec. Bol gólmanom A-tímu Partizána, no už vtedy trénoval aj mladých brankárov. Patril si medzi jeho zverencov aj ty?

„Prešov je moje rodné mesto, ale keď som mal jeden rok, začali sme žiť v Bardejove. Tam som v šiestich rokoch začal s futbalom. Otec ešte chytával, ale začínal sa venovať aj mládeži, ako tréner brankárov. Takže som ako šesťročný začínal v bráne s ním, trénoval ma od malička.“

Bol si pod drobnohľadom svojho otca. Ako to vyzeralo na tréningoch?

„Nemal som žiadne úľavy, práve naopak (smiech). Na mňa bol vždy prísnejší, ako na ostatných, ale ja som to mal rád. Posúvalo ma to vpred, otec mi veľa pomohol.“

Patrik Lukáč. (Foto: Jozef Bedej)

V Bardejove si bol do svojich trinástich rokov, potom si spolu s otcom prestúpil do prešovského Tatrana.

„Celá rodina sa presťahovala naspäť do Prešova, opäť kvôli futbalu. Otec tu trénoval najprv mládež, neskôr prešiel až do „Béčka“, a potom aj do „Áčka“ s trénerom Kostelníkom.

Si odchovancom prešovskej akadémie a nie je tajomstvom, že si na to patrične hrdý.

„Mne pôsobenie v prešovskej akadémii pomohlo, pretože je jedna z najlepších na Slovensku. Odtiaľ som sa dostal do mládežníckych reprezentácií aj do zahraničia.“

Slovensko si reprezentoval v kategórii  U16, U18, U19 a figuroval si aj v širšej nominácii národného výberu do 21 rokov. Ktorý úspech bol tvojím vrcholom v rámci reprezentácie?

„V devätnástke sme hrali prvú fázu kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy. Potom sme sa dostali do Elite Round, kde sme však mali trošku smolu. O jeden bod sa nám nepodarilo postúpiť. Na náš úkor išli ďalej Srbi, ktorí neskôr vyhrali EURO aj majstrovstvá sveta. Ja som odchytal všetky zápasy v prvej aj v druhej časti kvalifikácie. Bola to pre mňa veľká skúsenosť.“

V akadémii najstaršieho futbalového klubu na Slovensku si pôsobil päť rokov. Mal si len sedemnásť a prišla ti pozvánka z Českej republiky, ktorú si prijal. Prestúpil si do prvoligových Teplíc. Nebál si sa v takom mladom veku prechodu do cudzieho mesta a klubu?

„Pomohol mi otec. Na dva mesiace tam išiel so mnou, aby mi pomohol zariadiť si bývanie, takže som v Česku nebol sám. Neskôr sa vrátil do Prešova a ja som sa musel osamostatniť. Bola to pre mňa veľká škola po futbalovej aj ľudskej stránke. Musel som sa starať sám o všetko, ale veľmi mi to pomohlo. Bol som o krok vpred pred ostatnými mojimi rovesníkmi, ktorí žili doma s rodinami.“

V „Áčku“ Teplíc si figuroval ako tretí brankár, medzi žrde sa ti ale počas troch rokov strávených v tomto tíme nepodarilo prebojovať.

„Mal som iba sedemnásť rokov a v A-tíme som nechytal ani raz, ale párkrát sa mi podarilo dostať na lavičku v prvej českej lige (úsmev).“

Pôsobil si ale v mládežníckych kategóriách Teplíc, kde si vyčnieval. Bolo to pre teba výborné obdobie?

„Určite áno. Pôsobil som v juniorskej lige, tam som odchytal všetko čo sa dalo. Samozrejme, boli aj zranenia, ale inak som nastúpil do všetkých zápasov.“

V Česku si pôsobil dlhšie obdobie a zažil tam zápasy, tréningy či štadióny. Určite vieš povedať ako je na tom český futbal v porovnaní so slovenským?

„Rozdiel je veľký, Česko je o dosť ďalej. Čo sa týka zázemia, verejnosti, médií, takmer vo všetkom sú pred nami. Rovnako aj štadióny sú na vyššej úrovni. Snáď sa aj my posunieme vpred. Hlavne si želám, aby bol nový futbalový štadión už aj v Prešove, to je teraz dôležité.“

V českej juniorskej lige sa ti darilo, ale po troch rokoch strávených v Tepliciach prišiel tvoj ďalší prestup a opäť do tímu českého prvoligistu. Na polročné hosťovanie si odišiel do neďalekého Liberca. Slovan sa vtedy stal víťazom českého pohára. Ty si za tento klub odchytal dva zápasy v najvyššej súťaži. Spomínaš si na svoj ligový debut?

 „Jasné, pamätám si, aj keď premiéra veľmi dobre nedopadla. V Jihlave sme prehrali 0:4. Tréner vtedy pozmenil zostavu, do brány dal mňa. Hráčov zo základnej zostavy nechal oddychovať, pretože sa blížilo finále českého pohára. Dostali sme šancu, no nevyšlo to. Ja som to potom aspoň odčinil ďalším zápasom o týždeň neskôr. V poslednom kole sme doma s Českými Budejovicami vyhrali.“

Pol sezóny si v Liberci tvoril brankársku dvojičku so skúseným Slovákom Lukášom Hroššom. Ako ste spolu vychádzali? Usmerňoval ťa?

„Áno, keď som prišiel do Liberca, veľmi mi pomáhal. Aj tréningy s týmto skúseným gólmanom mi dali do ďalšej kariéry veľa. Odovzdával mi svoje skúsenosti. Ako mladému brankárovi mi toto obdobie pomohlo.“

V Liberci s tebou hrali aj ďalší Slováci Tomáš Ďubek, Michal Obročník a reprezentant Marek Bakoš. V Slovane sa zišlo viacero dobrých hráčov, vyhrali ste český pohár, no v lige sa hralo o záchranu. Aký ste boli tím?

„Ligu sme zachránili, to bol prvotný cieľ, potom som dostal šancu v bráne aj ja. Výhra v pohári bola bonusom navyše. Mužstvo bolo výborne poskladané, bolo kvalitné, ale ja som po sezóne z tímu odišiel. Im sa víťazstvom v pohári podarilo dostať do Európskej ligy, kde hrali v nasledujúcom ročníku.“

Druhá časť rozhovoru bude uverejnená čoskoro.

Foto: Jozef Bedej.

Zdieľaj