Ivan Dujmovič hrá na poste obrancu. Do Prešova prišiel z Jihlavy.

Dvadsaťročný obranca sa narodil v Bosne a Hercegovine, kde začal s futbalom. V kategórii U17 reprezentoval svoju krajinu. Krátky čas pôsobil v Holandsku, tri roky hrával v Česku a od septembra háji zeleno-biele farby. S Ivan Dujmovičom sme sa porozprávali.

K prešovskej futbalovej partii si sa pripojil v septembri. S futbalom si ale začínal v rodnej Zenici v Bosne a Hercegovine. Aké je to mesto?

„Moje rodné mesto je tretie najväčšie v  Bosne a Hercegovine, niečo podobné ako Prešov. Má stopäťdesiattisíc obyvateľov a je veľmi pekné.“

Kedy si začal s futbalom? Priviedol ťa k tomuto športu tvoj otec Žarko Dujmovič, ktorý bol taktiež výborným futbalistom?

„Áno, je to pravda. S futbalom som začal v štyroch rokoch. Mal som narodky a môj tatko ma dal na futbal. Od začiatku bol mojím vzorom, hral prvú ligu u nás v Bosne a Hercegovine. Keď som ale odohral prvý zápas, on práve ukončil svoju kariéru, ja som práve vtedy začal.“

Mimo svojej krajiny hráš takmer tri roky. Chodí sa tvoj otec pozerať na tvoje zápasy?

„Áno, jasné, chodí často. Na zápas sa príde popozerať každé dva mesiace. Takto za mnou vždy prišiel do Česka a teraz aj tu na Slovensko. Niekedy ma za výkon pochváli niekedy nie, záleží na mne, ako mi stretnutie vyjde a či v ňom zahrám dobre.“

Ako si spomínaš na svoje futbalové začiatky v Zenici?

„Najprv som hral vo futbalovej škole, nebol to žiaden klub, ale škola futbalu. Keď som bol maličký zlomil som si nohu a bez futbalu som bol celý rok. Po zranení som začal v druhej škole, potom som prešiel do ďalšej, ktorá sa volala Tempo Sport a tam som strávil dlhšie obdobie.“

FC Tempo Sport Zenica je tím, ktorý často patrí aj medzi účastníkov Fragaria Cupu – jedného z najväčších mládežníckych turnajov v Európe. Podujatie sa každoročne koná v Prešove. Zúčastnil si sa ho aj ty?

„Áno, na Fragaria Cupe sme boli s kategóriou U12 a turnaj sme vyhrali. Donedávna som ani nevedel, že som v Prešove už niekedy bol. Minule sme sa išli pozrieť na zápas devätnástky na umelú trávu a spoznal som to prostredie. Hneď som sa pýtal kamaráta či sa tu hrá Fragaria Cup. On hovoril, že áno. Ja som si predtým myslel, že sme to hrali v Bratislave. Inak, víťazstvo na tomto prestížnom turnaji, je jeden z mojich veľkých úspechov, na ktorý veľmi rád spomínam (úsmev).“

V tvojej rodnej krajine sa ti podarilo nahliadnuť aj do reprezentačného tímu v kategórii U17. Čo to pre teba znamená?

„Pre každého hráča je najväčší úspech obliecť si reprezentačný dres. Hovorí sa koľko tomu dáš, toľko sa vráti. Najviac čo sa futbalistovi môže vrátiť je možnosť nastúpiť za svoj krajinu. V národnom družstve som mal niekoľko štartov, s výberom som bol aj na jednom turnaji v Macedónsku.

Z Bosny si odišiel hrať do Holandska. Nepôsobil sa tam však dlho. Prečo?

„Áno, bol som tam možno tri mesiace. Do Holandska som prišiel na skúšku, chceli si ma nechať, tak som ostal. Hral som v dorasteneckej kategórii, tím pôsobil v prvej lige. Potom som išiel hrať za starších a zranil som sa. Preto som sa vrátil späť do Bosny.“

Pred troma rokmi si zasa odišiel do klubu FC Vysočina Jihlava. Ako sa zrodil prestup do Českej republiky?

„S mojím kamošom Amirom Mašičom, ktorý hrá so mnou aj v Prešove, sme hrali v Bosne v rovnakom klube. Boli sme v Áčku Čelik Zenica, kde nám vyšla sezóna. Prišiel za nami agent, ktorý vybavuje hráčom prestupy, z Balkánu dostal napríklad aj Edina Džeka. Vďaka nemu sme prišli na skúšku do Jihlavy, ale už rok predtým ako sme tam prestúpili. Odohrali sme za nich dobrý zápas, vo Vysočine nás chceli, no museli sme sa vrátiť do Bosny, pretože v Zenici sme mali zmluvu. Po jej vypršaní sme prišli do Česka.“

S Amirom ste mali iba sedemnásť rokov, ako dlho ste si zvykali na nové prostredie?

„Zo začiatku to bolo pre nás ťažké, boli sme mladí chlapci. Všetko bolo nové, v Česku som nemal rodičov, bol sám iba s kamošom Mašičom, s ktorým spolu hráme od pätnástich rokov. Išlo o ťažké obdobie, ale keď máš futbal rád, nie je problém. Pomohla nám hlavne pani Vaculíková a pán Vaculík, majiteľ klubu. Ona bola ako naša druhá mama v Česku.“

A čo jazyk? Kto vás učil hovoriť po česky?

„Celkom nám to šlo, po česky sme sa naučili za pol roka. Najprv sme chodili asi sedem dní do školy, ale to nám vôbec nešlo. Najviac sme sa naučili v kabíne, keď na nás hovorili chlapci a my sme počúvali.“

Ivan Dujmovič (vpravo).