Rozhovor s asistentom trénera Jozefom Kováčom

Už v doraste som premýšľal o trénovaní

Predstavujeme vám asistenta hlavného trénera.

Jozef Kováč začínal s futbalom v rodnej Trnave, dorastenecké roky strávil v Trenčíne.. Po zranení členku, ktoré ho vyradilo z hry na dlhé obdobie, sa opäť dostal na trávnik, no nebol to ono. V pomerne mladom veku sa rozhodol ukončiť hráčsku kariéru a stal sa trénerom. Od leta je v realizačnom tíme 1. FC Tatran Prešov.

Vo futbalovom Tatrane Prešov ste asistentom trénera Petra Petráša. Trénovaniu sa aj napriek mladému veku venujete už niekoľko rokov. Predtým ste futbal hrali aktívne. Začínali ste v rodnej Trnave. Aká bola vaša futbalová cesta?

„S futbalom som začínal ako šesťročný chlapec v roku 1991 na ihriskách Lokomotívy Trnava, hneď vedľa paneláku, v ktorom sme bývali. Chodili sme na rôzne turnaje. Vyhliadol si ma tréner Peter Jančovič, povedal mi, aby som si dal prihlášku na športové gymnázium do Trenčína. Na školu som sa dostal, v tíme Ozeta Dukla Trenčín som prešiel všetkými dorasteneckými kategóriami.“

V Trnave to futbalom žije, takmer každý fandí Spartaku. Ako je to s vami? Do Trenčína ste odišli kvôli štúdiu?

„Áno, Spartak mal len učilište, kde som nechcel ísť. Preto som dal prednosť Trenčínu, kde bola možnosť štúdia na gymnáziu. Ráno sme mali vždy športovú prípravu, potom sa išlo do školy. V dnešnej dobe je to inak. Trnava už má kategórie na gymnáziu. Aj keď som hrával v Trenčíne nevynechal som ani jeden zápas Spartaka, k fanúšikom klubu určite patrím aj ja (úsmev).“ 

V Dukle Trenčín hrali viacerí súčasní či bývalí reprezentanti Slovenska. Stretli ste sa s niektorými?

„Presne tak. V tíme sa vtedy zišiel silný ročník, bol tam napríklad Martin Škrteľ, Miloš Brezinský, ktorý hral v minulosti aj v Prešove, Filip Hološko. Hrali sme prvú dorasteneckú ligu, popri tom som študoval na gymnáziu. Z tohto obdobia mám najkrajšie spomienky. S chlapcami sme boli veľmi dobrá partia na ihrisku aj mimo neho a kamaráti sme dodnes. Ako príklad môžem uviesť Filipa Hološka, ktorý mi bol za svedka na svadbe. Hosťom bol aj Milan Ivana. Dokonca si zatrénoval aj za Prešov, keď zistil, že som tu s „Picom“ (pozn. hlavným trénerom Petrášom). Absolvoval s nami v lete pár tréningov.“

Neskôr sa vám prihodilo nešťastné zranenie, ktoré vás z futbalu vyradilo na dlhý čas. Ako pokračovala ďalej vaša kariéra?

„Áno, bolo to ťažké zranenie, mal som komplet celý členok zlomený, väzy boli potrhané. Premaródoval som celý rok. S futbalom som chcel skončiť, avšak keď futbal milujete, neviete si to bez neho predstaviť. Po zranení som sa rozohrával v jednej dedine pri Trnave, hral som štvrtú ligu v Hrnčiarovciach nad Parnou.“

Z tohto klubu ste sa prestúpili do českého tímu Děčínu, kde ste sa prvýkrát dostali aj k trénovaniu a hneď ste zaznamenali úspech. S tímom dorastencov, ktorý ste viedli, sa vám podarilo postúpiť do vyššej súťaže. Aké to pre vás bolo?

„Perfektné (úsmev). Bol som dvadsaťtriročný chlapec. Hral som v Děčíne tretiu najvyššiu súťaž a popri tom som aj trénoval. Môj sen sa splnil. Po zlomenine som sa dostal opäť k futbale a tretia liga bola super. Už som mal reálne ciele, vzdušné zámky som si nestaval. Do súbojov som nešiel, ako by som mal. Bol to zázrak, že po takom zranení sa mi podarilo dostať aspoň do tretej českej ligy. V klube som trénoval žiakov aj dorastencov a na toto obdobie mám veľmi dobré spomienky. Aj preto, že sa mi hneď v mojej premiérovej sezóne podarilo s tímom postúpiť vyššie.“

Trénerský chlebíček vám asi aj vďaka tomu zachutil? V Českej republike ste strávili približne tri roky. Po návrate na Slovensko ste hrali v nižších súťažiach. Po čase ste sa však rozhodli ukončiť hráčsku kariéru a v mladom veku ste sa začali naplno venovať trénovaniu.

„Áno, takto to bolo. Trénovanie v Děčíne ma veľmi chytilo. Po návrate som hral v Spartaku Trnava B, tretiu ligu bratislavskú za klub Jablonec, s ktorým sa nám podarilo postúpiť do druhej ligy. Pre vedenie však bola táto súťaž nad rámec finančných možností, nakoniec nás rozpustili a namiesto druhej ligy prišlo k zániku klubu. To ma demotivovalo a rozhodol som sa vydať čisto na trénerskú dráhu. Mal som vtedy 28 rokov, ale mňa to trénovanie vlastne chytilo už na gymnáziu v Trenčíne, keď nás viedol tréner Jančovič. Zapisoval som si každý tréning, čo sa mi páčilo aj nepáčilo.“

Aké ďalšie trénerské zastávky máte za sebou?

„V súťaži mužov som trénoval Sláviu Trnava, s ktorou sa mi tiež podarilo postúpiť o súťaž vyššie. V piatej lige západ som ako tréner pôsobil v mužstve Horné Orešany, v šiestej lige som trénoval Hrnčiarovce nad Parnou, odkiaľ ma bývalý ligový hráč Andrej Filip zobral za asistenta do tretej najvyššej súťaže do mužstva FC Neded. Táto dedina leží na maďarských hraniciach, tam som im veľmi nerozumel (smiech). Aj napriek tomu som sa tam neskôr stal hlavným trénerom a bol som vtedy najmladší hlavný tréner na západnom Slovensku (smiech).“

Neskôr ste sa dostali do Spartaka Trnava. V kategórii U19 ste robili asistenta trénerovi Stanislavovi Macekovi, terajšiemu kormidelníkovi slovenskej reprezentačnej osemnástky. Ktorí hráči z vášho  tímu sa uchytili aj v „Áčku“ Trnavy?

„Chodil za nás hrať Ivan Mesík, zo sedemnástky za nás nastupoval Kristián Mihalík. Na toto obdobie spomínam veľmi dobre. Boli sme veľmi dobrý realizačný tím po ľudskej aj odbornej stránke. Spolupracoval som s výborným trénerom Stanislavom Macekom, ktorý je teraz hlavný tréner v mládežníckej reprezentácii U18. Všetko tam klapalo a tešil som sa na každý tréning a zápas.“

Jozef Kováč trénoval aj v Nemecku.

Naposledy ste boli asistentom trénera v 5. nemeckej lige a v 1. futsalovej lige v tíme Hohenstein Erntshall. Aké sú vaše dojmy z tohto pôsobiska?

„V Nemecku som bol iba pol roka. Všetko tam fungovalo. Piata liga je v Nemecku celkom vysoká súťaž, dokopy je tam možno trinásť líg. Majiteľ futbalového klubu mal aj futsalový a chcel, aby som tam bol asistentom. O najvyššiu futsalovú súťaž je v krajine veľký záujem, na zápasoch bolo vždy plno.“

Nemecko ste sa rozhodli vymeniť za Tatran Prešov, ktorý momentálne hrá v tretej lige Východ. Čo vás na tejto ponuke oslovilo?

„Rozhodol som sa tak predovšetkým kvôli „Picovi“. Je to charakter človek, poznáme sa. Doma si síce všetci klopú na čelo, prečo som sa takto rozhodol. Rozmýšľal som veľmi, v Nemecku som si už zvykol na istý štandard, ale tu zavážili dva faktory. Tréner Peter Petráš a aj to, že ide o Tatran Prešov. Dúfam, že poctivou prácou klub vrátime na pozície, na ktorých bol kedysi. Podľa môjho názoru majú hrať v prvej lige štyri tímy Prešov, Košice, Slovan a Trnava.“

V metropole Šariša ste už viac ako mesiac. Čo vás tu príjemne prekvapilo a čo naopak nie?

„Je to trochu rozdiel oproti Nemecku. Okrem tréningových jednotiek musíme riešiť viacero ďalších vecí. Na štadión chodíme ráno a sme tam až do večera. Udivuje ma, že je tu strašne veľa neprajníkov a zla okolo klubu, čomu nerozumiem. Nikdy som nebol typ človeka, ktorý by robil intrigy. Vždy som jednal férovo, aj to bol jeden z dôvodov prečo si ma tréner zobral k sebe. Prešov sa mi však páči, som si istý, že časom mi prirastie k srdcu. Chlapci sú dobrí a ja ako tréner okrem výsledkov viac nepotrebujem.“

Tento týždeň sa oficiálne potvrdilo, že Tatran bude hrať svoje domáce zápasy v tejto sezóne na svojom štadióne.

„Je to jedno veľké pozitívum. Bola to vlastne jedna z najhlavnejších „Picových“ podmienok. Keď sme Prešov máme hrať v Prešove. Tretia liga sa hrá na horších štadiónoch. Tešíme sa, že aj ľudia nám pomôžu svojimi hlasivkami a že nášmu mladému kádru, ktorý je najmladší v lige, budú naklonení za každých okolností aj keby sa náhodou nedarilo. V živote je to tak, že keď je zlé spoznáš priateľa a vo futbale, keď sa nedarí v hre, spoznáš fanúšika.“

Na prešovskom futbalovom štadióne ste proti zeleno-bielym určite hrali aj vy ako dorastenec Trenčína, však?

„Áno, hrali sme na hlavnom ihrisku. Vtedy bol trávnik oveľa kvalitnejší a lepší, bol to taký koberček (úsmev). Aj teraz sa dá ihrisko čoskoro dokopy, len to chce čas a trpezlivosť.“

Ako to vyzerá na tréningoch?

„Určite dávame hráčom zabrať, niekedy je aj sranda. Hráči však vedia čo si môžu a nemôžu dovoliť, poznajú svoje hranice, a tak to má byť. Chlapci tu boli predtým dosť v kŕči, demotivovaní. Treba, aby videli, že sa to dá robiť aj inak a normálne. S „Picom“ im vytvárame pohodu, aby sa tešili na tréningy. Ide nám o futbal, o to, aby sa hráči zlepšovali.“

Venujete sa aj individuálnej príprave jednotlivcov. Vaše tréningy a rady využívajú profesionálni športovci.

„Áno, je to tak. Som aj kondičný tréner, hráčom som sa venoval na súkromných hodinách. Rozvoj kondičných schopností, to bolo gro mojej práce. Chodil ku mne napríklad Róbert Vittek, Róbert Mazáň, Filip Hološko, Ivan Lietava, Ľuboš Hanzel či Martin Mikovič. Momentálne sa individuálnej príprave nevenujem. Som v Prešove, kde je mojou prácou pripravovať tréningové jednotky pre našich futbalistov.“

Vizitka

Meno a priezvisko: Jozef Kováč

Dátum narodenia: 21. marca 1985 v Trnave

Národnosť: slovenská

Prezývka: Totti

Výška/hmotnosť: 174 cm / 72 kg

Hráčska kariéra: Lokomotíva Trnava, Ozeta Dukla Trenčín, Hrnčiarovce nad Parnou, Děčín, Spartak Trnava B, Jablonec pri Bratislave

Trénerská kariéra: Děčín, Slávia Trnava, Horné Orešany, Hrnčiarovce nad Parnou, FC Neded, Spartak Trnava U19, Váhovce, Galanta, Hohenstein Erntshall

Obľúbený klub: AS Rím, Juventus Turín, Real Madrid

Obľúbený hráč: Francesco Totti

Obľúbená hudba: rôzna, len nie heavy metal

Obľúbené jedlo: všetko okrem huspeniny

Záľuby a voľný čas: čítanie a fakt dobrá káva

Asistent Jozef Kováč (vpravo) s trénerom SR 21 Adriánom Guľom.
Zdieľaj