Rozhovor s Ivanom Petrukom

Rodičia z neho chceli mať lekára, on si vybral futbal

Keď dostal ponuku z Prešova, neváhal a hneď ju prijal. Útočník z Ukrajiny Ivan Petruk pribudol do kádra 1. FC Tatran v zime, no súťažný zápas si za nový tím ešte nezahral.  V jarnej časti chcel Prešovu pomôcť k postupu. Tretiu ligu Východ však pre rozširujúci sa vírus stopli.

Ukrajinec Ivan Petruk hrával okrem svojej rodnej krajiny v Moldavsku aj v Portugalsku, no futbalový domov našiel na Slovensku. Žije tu už štyri roky. O sebe aj svojej kariére nám porozprával v rozhovore.

Od mala ľúbil futbal

Ivan sa narodil v meste Vinnytcia na Ukrajine. Futbal hral od svojich siedmich rokov v miestnom klube Nyva. Pochádza z lekárskej rodiny a podľa plánov rodičov mal byť sprvu lekárom aj on.  „S futbalom som začal, keď som mal sedem. Hral som vo futbalovej škole v meste Vinnytcia, v ktorom som sa narodil. Futbal bol hlavne moje hobby. Keďže obaja moji rodičia sú doktori, anestéziológovia, chceli, aby som sa stal lekárom. Ale ja som ľúbil futbal,“ prezradil. Od štúdia medicíny ho odrádzala aj ďalšia skutočnosť. „Nikdy ma to nelákalo. Priznám sa, že vo všeobecnosti sa doktorov bojím, teda okrem mojich rodičov. Nerád chodím po lekároch, som rád, že som zdravý. Baví ma futbal. Po skončení futbalovej školy som hral doma na Ukrajine vo svojom materskom klube za mužov.“

Hral prvú moldavskú ligu

Dlho sa ale doma neohrial. Mal iba devätnásť rokov, keď odcestoval do cudziny za svojim prvým angažmánom. Na dva roky sa upísal prvoligovému moldavskému tímu FC Nistru Ostači. „Klub, do ktorého som prestúpil, často hrával predkolá európskych pohárových súťaží. V kádri boli kvalitní hráči, pre mňa išlo o prvý profesionálny angažmán. Počas môjho dvojročného pôsobenia v tomto tíme, sme však hrali skôr na nižších priečkach v tabuľke. Bol som jedným z najmladších futbalistov, za dva roky som v moldavskej extralige odohral približne tridsať zápasov. Prvá moldavská liga mala veľkú kvalitu. Šerif Tiraspoľ hral Ligu majstrov aj ďalšie dva tímy z tejto súťaže,“ rozhovoril sa Ivan.

Po tomto pôsobení sa vrátil späť na Ukrajinu a urobil dobre. V tíme Arsenal Bela Cerkev zažil úspešné obdobie. Mužstvu sa podarilo postúpiť z druhej do prvej ukrajinskej ligy.  „Bolo to výborne obdobie, na Ukrajine ešte nebola vojna. V prvej lige sa hralo výborne, bojovalo sa. Neskôr však prišlo horšie obdobie. Tím vypadol o súťaž nižšie. Začala sa vojna a prestávalo to tam fungovať.“

V Portugalsku najlepším strelcom

Neskôr dostal Ivan ďalšiu možnosť dostať sa do zahraničia. Tentoraz ale išlo o tím zo vzdialenejších končín Európy. Záujem o jeho služby prejavil portugalský GD Torre Moncorvo. „Mal som agenta, ktorý mi ponúkol možnosť dostať sa do Portugalska. Povedal som si prečo nie? Prvý polrok som ale vôbec nehral, iba trénoval. Musel som čakať na papiere, keď som ich dostal už som s klubom podpísal zmluvu. Aj keď išlo o treťoligový klub, cítil som sa tam ako v najvyššej súťaži. Servis a podmienky boli na veľmi vysokej úrovni. V tíme boli hráči z rôznych krajín, domáci Portugalci, Brazílčania, Afričania. Po tréningoch sme mali masáže, sauny, jacuzzi. Doma na Ukrajine som hral prvú ligu. Myslel som si, že keď prídem do tretej portugalskej, bude to ľahšie. Nakoniec to nebolo vôbec jednoduché, ale aj napriek tomu som za rok strelil devätnásť gólov a bol som najlepším strelcom mužstva.“

 

 

Ako sa dostal na Slovensko?

Ivan sa potom rozhodol odísť na Slovensko. Prečo tak urobil? „V Portugalsku to funguje tak, že v zime sa hrá a až v lete je veľká prestávka. Mal som dva mesiace voľno. Počas tohto obdobia som dostal možnosť prísť na Slovensko, tak som povedal áno. V Portugalsku bolo všetko výborné, no problémom bola jazyková bariéra, prvý polrok bol naozaj veľmi ťažký. Slovenčina je pre mňa predsa len príbuznejší jazyk, odtiaľ to mám bližšie aj domov. V Portugalsku bolo ťažšie a drahšie cestovanie na Ukrajinu. Mal som aj iné ponuky, nakoniec som sa dohodol s Veľkým Horešom, ktorý postúpil zo štvrtej do tretej ligy. Musím povedať, že klub fungoval na úrovni, dával som góly. Prezident klubu mal ale zdravotné problémy, a preto to tam všetko skončilo. Potom som odišiel do Rožňavy,“ odpovedal Ivan Petruk. Na Slovensku hrával aj vo Vranove nad Topľou a naposledy v Šarišských Michaľanoch.  

„Emil Sudimák, ktorý ma trénoval vo Veľkom Horeši, ma oslovil a ponúkol mi, aby som prestúpil do Vranova. Darilo sa mi, dával som góly. Neskôr na jeho miesto prišiel tréner Peter Košuda. Aj pod jeho vedením som začal dobre, dával som góly, ale aj tak sa mi dostávalo na ihrisku málo priestoru. Ozval sa mi pán Dugas a tréner Ondrej Desiatnik zo Šarišských Michalian. Po skončení jesennej časti som sa s nimi dohodol a od minulej zimy som bol hráčom tohto klubu,“ hovoril Ivan. „Vo Vranove všetko fungovalo, mali sme umelú trávu, príprava bola na úrovni. V Michaľanoch bol tréningový proces pod trénerom Desiatnikom takisto výborný. Som zvyknutý žiť sám, ale páčilo sa mi, že ma začleňovali do kolektívu. Aj tréner Desiatnik ma stále zavolal, či nepôjdeme na obed alebo na kávu. V Michaľanoch sme však mali katastrofálny vstup do jarnej časti. Prvých šesť zápasov sme prehrali, no napravili sme to a do konca súťaže sme už všetko vyhrali. Po sezóne tréner v tíme skončil, no ja som ostal. Možno to bola chyba, možno nie, už sa to nedá vrátiť.“

Nad ponukou Prešova neváhal

Ivan žije na Slovensku už štyri roky. V našej krajine sa mu páči, zvykol si tu veľmi rýchlo. „Do zahraničia som išiel prvýkrát ako mladý chlapec. Od devätnástich rokov žijem sám. Nemám manželku ani deti, som zvyknutý na život na Slovensku, ale aj domov občas chodievam. Na Ukrajine však aktuálne nie je dobrá situácia. Tu sa cítim dobre,“ usmial sa.

Ivana sme sa opýtali, ako zareagoval, keď sa dozvedel, že má o jeho služby záujem prešovský tréner Peter Petráš? „Pravdupovediac, mal som už dohodnutý klub na Ukrajine, bol som tam. Keď som sa ale dozvedel, že ma chce tréner Petráš, hneď som si zbalil veci a prišiel som sem. V Prešove je výborná partia, všetko v klube funguje. Tréningový proces, ktorý vedú tréneri Peter Petráš a Jozef Kováč, je na vysokej úrovni.“

Mesto Prešov poznal už pred príchodom do klubu. „V Prešove som počas pôsobenia v Michaľanoch býval. Je to ako môj druhý domov. Mám tu kamarátov aj v klube som spokojný.“

Foto: Viktor Zamborský.

Zdieľaj